GANGSTER A VAGABUND

            Moje dva psy Gangster a Vagabund patria neodmysliteľne ku mne. Vagabund je päťročný bystrý a čulý kríženec s krátkymi nohami. Dvojročný Gangster, nádherný osemdesiatkilový leonberg s hrdzavou srsťou, vyzerá ako šelma, pohybujúca sa s dôstojnosťou slona. Oba vynikajú veľkou oddanosťou. Mám ich stále pri sebe.
            Keď za mnou do strediska príde niektorý z chlapcov s prepadnutou tvárou a prázdnymi očami, vyčerpaný nekonečným blúdením ulicami, a vidí, že práve mám ešte prácu, sadne si niekam do kúta, aby na mňa počkal. A už je pri ňom Vagabund, nechá sa hladiť, ľahne si mu k nohám. A hoci chlapec nedá nič najavo, viem, že na také privítanie nikdy nezabudne. Často hovorím, že mám „evanjeliové“ psy – pudovo dávajú prednosť tomu, kto potrebuje trochu prítulnosti.
            Navyše – keďže oba sú príťažlivé vzhľadom i správaním – majú ich radi aj ľudia z okolia, pomáhajú nám nadväzovať styky s verejnosťou. Jedna pani, ktorá, keď som pravidelne prechádzal okolo nej, schválne odvrátila zrak inam. Trvalo to viac ako dva roky. Po prvý raz ma oslovila, keď videla Gangstra. Odpovedal som jej na otázky o rase a tak podobne, ale nezdržal som sa poznámky: „Hovoríte so mnou po prvý raz, a to len kvôli psovi... Doteraz som bol pre vás totálny vzduch...“
            Mám psy rád. Ale nemám rád, ak v našej civilizácii má zvierací maznáčik väčšiu hodnotu ako človek.